Vzpoura ve věznici Carandiru

Doktor Drauzia Varella bol povolaný do najväčšej väznice v Brazílii - Carandiru, aby zahájil prevenciu a liečbu postihnutých vírusom HIV. Dostal sa do prostredia jednej z najdrsnejších väzníc na svete, kde bol priamo konfrontovaný s absolútne neľudským zaobchádzaním s väzňami. Stovky väzňov žili v hrozných podmienkach. V roku 1992 vo väznici Carandiru vypukla séria nepokojov, ktoré prerástli do vzbury, pri ktorom prišlo o život 111 väzňov. Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré opísal doktor Drauzia Varela vo svojej knihe Carandiru Station.(oficiální text distributora)

www.csfd.cz

oooo O oooo

Adaptace knihy „Carandiru Station“ brazilského lékaře Drauzia Varella. Očima doktora Drauzia Varella, který byl povolán do největší věznice v Sao Paolu v Brazilii zvané Carandiru, aby zahájil prevenci onemocnění virem HIV, nahlíží divák do podmínek jedné z nedrsnějších věznic světa. Doktor Drauzia Varella ve vězeňském prostředí působil víc jak dvanáct let, při své misi byl konfrontován s naprosto nelidským zacházením s vězni. Stovky trestanců žily v tak děsivých podmínkách, že nakonec v káznici Carandiru vypukly povstalecké bouře a vlny protestů. Tyto nepokoje roku 1992 přerostly v povstání, při kterém byla policie nucena zabít 111 mužů.

oooo O oooo

VZBURA VO VÄZNICI CARANDIRU

Väzenie je priestor, do ktorého by asi nikto z nás nechcel dostať. Keďže s ním osobnú skúsenosť nemám, vychádza môj názor o ňom len zo všeobecne známych (pravdivých?) faktov, že ..

Väzenie je priestor, do ktorého by asi nikto z nás nechcel dostať. Keďže s ním osobnú skúsenosť nemám, vychádza môj názor o ňom len zo všeobecne známych (pravdivých?) faktov, že ..

Väzenie je priestor, do ktorého by asi nikto z nás nechcel dostať. Keďže s ním osobnú skúsenosť nemám, vychádza môj názor o ňom len zo všeobecne známych (pravdivých?) faktov, že v jeho útrobách sa nachádza hlavne šikana, násilie, ponižovanie, agresívni homosexuáli, transsexuáli a iní sexuáli.

Zároveň každý, kto videl z brazílskej kinematografie viac než telenovely, musí trpieť pocitom, že karnevaly, samba a štadión Maracaná sú len tenučkým pozlátkom pre turistov, spod ktorého sa derie špinavá, drsná a nebezpečná brazílska realita. Keď sa takáto predstava zmieša so všeobecnou predstavou väzenia, u diváka vznikne voči filmu odohrávajúcemu sa v najhoršom brazílskom väzení pomerne nepríjemné očakávanie. Týmto filmom je práve Vzbura vo väznici Carandiru.

Uprostred Sao Paula sa nachádza obrovský komplex omlátených budov so zamrežovanými oknami - väznica Carandiru. Miesto, ktoré pri kapacite 3000 ľudí obýva vyše 7500 odsúdených mužov. Izolovaný mikrosvet s vlastnými pravidlami, hierarchickou mocenskou štruktúrou a špecificky prevrátenou morálkou, do ktorého prichádza nový muž. Tento muž však nie je odsúdený, a nie je to ani nový dozorca. Je to lekár Drauzia Varella, ktorý prichádza zastaviť hroziacu epidémiu choroby AIDS, šíriacej sa medzi väzňami.

Nový doktor pri povinných vyšetreniach spoznáva celé osadenstvo väznice a to nie len odborne, ale aj osobne. Pomaly si svojim kamarátskym prístupom získava dôveru odsúdencov. Stáva sa ich priateľom, pretože jemu, na rozdiel od dozorcov môžu bez obáv povedať aj o svojich prehreškoch voči zákonu, a na rozdiel od ostatných väzňov im z doktorovej strany nehrozí vrazenie dýky do chrbta.

Režisér Hector Babenco nakrútil film podľa predlohy Stanica Carandiru - autobiografie Drauziu Varellu, skutočného lekára vtedajšej väznice. Vzbura vo väznici Carandiru má typicky brazílsky filmársky rukopis, ktorý miestami pripomína "klubový megahit" Mesto bohov (recenzia). Či už je to sýtou farebnosťou kamery, epizodickým scenárom, nahradením jediného hlavného hrdinu kolektívnym hrdinom, alebo možno aj jedným rovnakým hercom vo významnej vedľajšej úlohe (Gero Camilo - v Meste Bohov hral žiarlivého barmana Penguina). Táto podobnosť je najvýraznejšia v prvej hodine filmu, ku ktorej smeruje aj moja najväčšia výčitka. Pri filmoch s kolektívnym hrdinom je vždy pre tvorcov obtiažne na obmedzenom priestore úvodu, predstaviť divákovi potrebné množstvo postáv. Scenár Vzbury... práve v tomto mierne zlyháva. Predstavovanie prebieha tak, že doktor príde k väzňovi, spýta sa ho prečo je vo väzení a pacient mu vo flasbacku rozpovie svoj príbeh. Tento postup je síce efektívny, ale tvorcovia bohužiaľ nenašli možnosti jeho variovania, takže sa v prvej hodine rovnaký model viac krát opakuje. Zopakovať ho raz - dva krát by bolo akceptovateľné, ale keď doktor už štvrtý krát príde za väzňom a prebehne štvrtý flashback, divák cíti miernu únavu z tejto repetitívnosti.

Táto výčitka však nie je až tak podstatná, lebo po predstavení postáv sa v druhej hodine divák ponára stále hlbšie a hlbšie do hustej atmosféry pochmúrneho väzenia, ktorá ho doslova strhne do seba. Sleduje väzňov pri ich každodennom živote, pri ich problémoch, ale aj pri ich zriedkavých radostiach. Má pocit, že sa (v dobrom slova zmysle) stáva jedným z nich, že ich pozná. O to silnejšia je potom finálna scéna vzbury.

Film má u nás distribučný názov Vzbura vo väznici Carandiru. Toto je ďalší príklad nevhodne zvoleného prekladu názvu, pretože práve vzbura je pointou filmu, jeho vyvrcholením. Samotný film je hlavne o väznici a jej obyvateľoch; o tom, že aj väzni sú len ľudia, ktorí sa síce prehrešili voči zákonu, ale aj tak si zasluhujú ľudské podmienky pre život. Je to silná výpoveď o mieste, na ktoré sa nikdy nechceme dostať, umocnená o tento krát naozaj mrazivý titulok "based on a true story".

Carandiru (Brazília/USA, 2003, 146 min.)

Réžia: Hector Babenco. Scenár: Hector Babenco, Victor Navas, Fernando Bonassi. Kamera: Walter Carvalho. Hudba: André Abujamra. Hrajú: Luiz Carlos Vasconcelos, Milton Goncalves

Viac o filmoch nájdete tu: http://www.kinema.sk/recenzia/16532/vzbura-vo-vaznici-carandiru-carandiru.htm#ixzz2MtBXm1us