Štefan Uher

 

Narodil se 4. června 1930 ve městě Prievidza v čase největší hospodářské krize. Po absolvování gymnázia odešel do Prahy studovat režii a dokumentaristiku na FAMU, kterou dokončil v roce 1955. Po absolutoriu nastoupil do bratislavského studia dokumentárního filmu.

Jeho filmová dráha počala krátkým filmem Učitelka (1955), poté natočil ještě řadu dokumentárních snímků. První hraný celovečerní film My z deviatej A (1961) byl o perspektivách, hledání a budoucnosti mládeže vycházející ze základní školy. Za rok se představil poetickým filmem Slnko v sieti (1962), za který dostal Čestné uznání na festivalu českých a slovenských filmů v Ústí nad Labem.

Následovaly další filmy – Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Génius (1969). Po roce 1968 se těžko vyrovnal s normalizací, která tvorbu značně omezovala. Natočil film s válečnou tematikou Keby som mal pušku (1971), lidovou báseň o třech hudcích Javor a Juliana (1972), televizní film Studené podnebie (1974) a další. Poté pro televizi realizoval čtyřdílný seriál Moje kone vrané (1980), natočil film Kosenie jastrabej lúky (1981), Pásla kone na betóne (1982) a svůj poslední film Správca skanzenu (1988). Poté se odmlčel, protože už nechtěl bojovat proti různým omezením a změnám ve scénáři. Po vleklých zdravotních potížích zemřel v roce 1993 v Bratislavě.

Text: Mare Formáčková

Štefan Uher

slovenský režisér a scenárista

* 04.07.1930 Prievidza

† 29.03.1993 Bratislava

vzdelanie

1950 – 1955 FAMU, Praha, odbor: réžia

životopis

Režisér a scenárista Štefan Uher bol rodákom z Prievidze. Absolvoval štúdium réžie na FAMU v Prahe, kde jeho spolužiakmi boli aj Peter Solan a Martin Hollý.

V roku 1955 nastúpil ako režisér do Štúdia dokumentárnych filmov v Bratislave a nakrútil tu približne dvadsať titulov. Od roku 1960 režíroval v Štúdiu hraných filmov.

Dokumentárna tvorba Štefana Uhera je charakteristická kritikou rôznych spoločenských a ľudských problémov. Patria sem dokumenty z roku 1955 Prvá brázda a Stredoeurópsky pohár. Ďalšími dokumentárnymi filmami boli Lodníci bez mena či dokument Očami kamery z roku 1959.

V Štúdiu hraného filmu sa začala jeho spolupráca so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim. Ich prvým spoločným hraným dielom bol film Slnko v sieti z roku 1962, ktorý sa stal inšpiráciou pre novú nastupujúcu režisérsku generáciu. Bol to film, v ktorom sa po prvý raz objavil dôraz na vizuálnu autenticitu prostredia, všedný život Bratislavy a vidieka, spolu s jazykom dôsledne využívajúcom slang a hovorovú reč.

Spolupráca tejto trojice pokračovala aj ďalšími filmami, v roku 1964 nakrútili Organ. Príbeh o poľskom utečencovi, ktorý počas vojny hľadá útočisko v kláštore malého slovenského mestečka. O dva roky neskôr nakrútili film Panna zázračnica, podľa novely Dominika Tatarku. Ďalšími filmovými snímkami boli Tri dcéry, Génius a Kamarátky z roku 1970.

Štefan Uher sa venoval aj televíznej tvorbe. V roku 1980 nakrútil štvordielny televízny seriál (spolu s A. Bednárom a S. Szomolányim) odohrávajúci sa vo vtedajšej Bratislave Moje kone vrané. Z jeho tvorby treba tiež pripomenúť film z roku 1981 Kosenie Jastrabej lúky, či snímku Pásla kone na betóne, v ktorom sa odohráva tragikomický zápas mladej ženy o vlastné miesto v živote a jej boj s pretrvávajúcimi dedinskými tradíciami.

Slovenský režisér prinášal do domácej filmografie prvky európskeho filmovej moderny. Vytvoril osemnásť celovečerných filmov a mnohé z nich patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. Debutom bol film My z 9. A, z roku 1961. Jeho posledný film Správca skanzenu mal premiéru v roku 1988.

Režisér a scenárista prednášal aj na Vysokej škole múzických umení a bol vedúcim Katedry filmovej réžie.

Ocenenia:

1965 Medzinárodný filmový festival Locarno – špeciálna cena za film Organ

1983 Medzinárodný filmový festival Moskva – 2. miesto za film Pásla kone na betóne

tvorba

Dokumentárna tvorba:

1955 Prvá brázda

1955 Učiteľka

1955 Stredoeurópsky pohár

1958 Lodníci bez mena

1959 Očami kamery

1959 Poznačení tmou

1958 Bolo raz jedno priateľstvo

1956 Ľudia pod Vihorlatom

Hrané filmy:

1988 Správca skanzenu

1986 Šiesta veta

1982 Pásla kone na betóne

1981 Kosenie jastrabej lúky

1980 Moje kone vrané (TV seriál)

1979 Kamarátky

1978 Penelopa

1978 Zlaté časy

1976 Keby som mal dievča

1974 Veľká noc a veľký deň

1973 Javor a Juliana

1973 Dolina

1971 Keby som mal pušku

1970 Génius

1967 Tri dcéry

1966 Panna zázracnica

1965 Organ

1964 Varhany

1962 Slnko v sieti

1961 My z 9. A

Scenáre:

1986 Šiesta veta

1982 Pásla kone na betóne

1973 Dolina

ooo O ooo

Když byla československá nová vlna ještě nová

Třem místům děje zhruba odpovídají tři myšlenkové okruhy: střetávání se Fajola a Bely s nejistotami první lásky, obraz života v přírodě (kde v starci, jehož sítě v dunajském ohbí čekají na kořist, cítí Fajolo ono neposkvrněné cosi, co tak trýznivě hledá) a pokrytectví a lež na senové brigádě (kde družstevníci kradou, vyhýbají se práci a místní rozhlas šíří politické fráze), Szomolányiho kamera v detailech vystihuje atmosféru, evokuje náladu, promyšleně pracuje s hloubkou ostrosti.

Průkopnické dílo slovenské kinematografie, kterým byl přehodnocen tehdejší směr vývoje a které naznačilo novou cestu (po desetiletích myšlenkové sterility, výrazového schematismu a povstalecko-budovatelského patosu), bývá považováno za první dílo české a slovenské nové vlny. Přináší nejen nový způsob vyprávění (skládání "rozbíjeného" příběhu s důrazem na obrazové vyjadřování), ale i nový pohled na realitu analytickým zaměřením na city a pocity člověka, historické a společenské souvislosti. Postupy pocitového filmu tlumočí Uher vztah mladých k světu neobvyklou poetickou formulací.

Tvůrci narušují vnější dramatismus, napětí je založené na vnitřních kontrastech zdánlivě nezaujatého záznamu (kontrast shonu a klidu, všedností i zvláštností, detailů i celků, kontrast ticha a zvuků). Hledají tak krásu a bolest skutečného citu a každodenního života. Poetickou vnímavost diváka vyvolává i důvěrná reflexe Fajolových vnitřních monologů. Uher uvolnil léta potlačovanou duševní energii slovenského filmu, vyvedl ho z provinční omezenosti a folklorismu.

Tím, čím je pro francouzský film Godardův U konce s dechem, je pro ten československý Slnko v sieti Štefana Uhera. Po letech filmů poplatných režimu (přičemž je třeba zdůraznit, že jiná cesta neexistovala) a většinou nevalné úrovně přišel Uher se svým nádherným snímkem, kde zobrazuje život mladistvých bez přikrášlení (např. používá jejich jazyk plný hovorových výrazů, což komunističtí funkcionáři těžce vydýchávali). Kouzelný příběh Fajoly a Bely je protkán mnoha narážky na režim (z nichž mnohé dnes ani nezaregistrujeme) a nasnímán luxusní kamerou Stanislava Szomolányiho. Najľapšie slovenský film všetkych čas.

Davson

K cieľu sa dopracoval cestou vzdoru

Filmy Štefana Uhra pôsobili silou výpovede o dobe a ľuďoch, ktorých zobrazoval

Nakrútil osemnásť celovečerných filmov, z ktorých mnohé patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. Ale väčšinu z nich si Štefan Uher na dobe, spoločnosti, v ktorej žil, doslova vyvzdoroval. Aj za cenu straty zdravia a napokon i predčasnej smrti.

Láska k filmu sa u neho zrodila ešte v detstve. Pochádzal z Prievidze, kde sa 4. júla 1930 narodil. Miestne kino pre neho predstavovalo vždy nový zdroj zážitkov, ktoré nikde inde nenachádzal.

Keď sa ako gymnazista dozvedel, že v Prahe bola otvorená Filmová akadémia múzických umení, kde sa dá študovať aj filmová réžia, bolo rozhodnuté. Hoci jeho rodičom trvalo dlho, pokým sa so synovým povolaním vyrovnali. ,,Ako jednoduchí ľudia nevedeli nič o filme. Mamu trápilo, že nejde o serióznu prácu, že sa v neznámom svete môžem pokaziť. Nechala ma ale ísť vlastnou cestou a keď s otcom videli, že som sa nezmenil, uspokojili sa.“

Štefan Uher skončil pražskú filmovú fakultu v päťdesiatom piatom roku a na čas prežitý v Prahe vždy spomínal rád. Hoci sa vnútorne nevedel zmieriť s vtedy tvrdou ideologizáciou celého štúdia, oceňoval, že získal výborné základy filmárskeho remesla a orientáciu vo svetovej kinematografii. Navyše, zoznámil sa tu aj s Petrom Solanom a Martinom Hollým. Boli jeho spolužiakmi a vytvoril s nimi silnú slovenskú trojku. Pravda, až neskôr.

Ťažké začiatky

Po príchode domov totiž na neho nikto nečakal s otvorenou náručou. Hoci patril k prvým slovenským absolventom tejto fakulty, alebo práve preto, keďže takto ohrozoval pozície režisérov, ktorí vtedy na Kolibe pracovali. Na rozdiel od neho im chýbalo potrebné odborné vzdelanie. Jediné voľné miesto bolo iba v Štúdiu dokumentárneho filmu, kde Štefan Uher napokon nakrútil okolo dvadsať titulov. Niektoré síce zostali poplatné dobovému schematizmu a budovateľskému nadšeniu ako Ľudia pod Vihorlatom, či Bolo raz jedno priateľstvo. Dokument Učiteľka alebo Poznačení tmou už naznačovali, že ho viac než prvoplánové hrdinské činy zaujímajú ľudia v pozadí, ktorí svoj život dokážu žiť autenticky a bez potreby na seba upozorňovať.

Cestu k celovečernému debutu si napokon našiel až prostredníctvom detského filmu, ktorý bol v tom čase režisérmi podceňovaný a odmietaný. Výsledkom bol v šesťdesiatom roku Uhrov titul My z 9. A. Zachytil v ňom osud chlapca, ktorý prichádza do nového školského kolektívu, kde si musí nájsť svoje miesto. Film zaujal bezprostrednou atmosférou a prácou s malými nehercami. Aj keď už menej vierohodne pôsobil motív ,,timurovcov“ a snaha skončiť príbeh pozitívne za každú cenu.

Ľady sa však pohli. Štefan Uher svojim neprajníkom ukázal, že zvládne úspešne i veľký projekt a navyše, začiatkom šesťdesiatych rokov sa menila atmosféra aj na Kolibe. Dochádzalo k ideologickému uvoľňovaniu a nebolo ani možné ďalej potláčať slobodu mladých tvorcov, ktorých tu pribúdalo.

Napokon už v roku 1962 vznikli hneď tri významné filmy, s ktorými slovenská kinematografia vyrovnala krok so svetom. Ich hodnota sa oceňuje veľmi vysoko dodnes. Boli to Hollého Havrania cesta, Solanov Boxer a smrť – a Uhrovo Slnko v sieti.

Roky úspechov

Základ tvorili poviedky Alfonza Bednára, ktorý sa v nasledujúcom období stal najčastejším Uhrovým scenáristom. Hlavnou postavou bol dospievajúci Fajolo, práve prežívajúci letné prázdniny so svojou láskou Belou. Bez veľkých vzruchov a drám, ale zato v situáciách zásadne vplývajúcich na ich osobnostné dozrievanie a vlastný pohľad na svet. Vôbec po prvý raz sa tak v slovenskom filme objavili skutoční mladí ľudia, ktorí už nehlásali vopred pripravené ideologické frázy, ale poctivo, hoci aj zmätene, hľadali vlastnú cestu životom. Rovnako ako sa tu po prvý raz objavil dôraz na vizuálnu autenticitu prostredia, všedný život Bratislavy a vidieka, spolu s jazykom dôsledne využívajúcom slang a hovorovú reč. Vzniklo dielo, ktoré viac než dôstojne odštartovalo novú vlnu v slovenskom filme – ale v mnohom aj českého, pretože ten sa podobnou cestou vydal až o niekoľko rokov neskôr.

Druhým spoločným Uhrovým a Bednárovým filmom bol krátko nato Organ, v ktorom ale súčasnosť nahradilo vtedy takmer tabuizované obdobie Slovenského štátu. Príbeh poľského utečenca, ktorý hľadá počas vojny útočisko v kláštore malého slovenského mestečka, sa stal pre oboch úvahou o zmysle umenia v krutej dobe, kde sa preverujú ľudské charaktery a nikto nemôže zostať bokom. Film nekladie dôraz iba na dobové reálie. Je zároveň silne pôsobivou výpoveďou o moci totality, ktorá ničí všetko, čo nezapadá do jej pohľadu na svet a kde preto sila čistých citov a umenia neznamená vôbec nič.

Menej sa Uhrovi vydarila Panna zázračnica podľa novely Dominika Tatarku. Chýbalo v nej práve spojenie s konkrétnou realitou a surrealistické videnie sveta pôsobilo umelo. Sám Uher si to uvedomoval, a preto sa znovu vrátil k spolupráci s Alfonzom Bednárom. Výsledkom sa stali Tri dcéry, ktoré filmový kritik Václav Macek označil za ,,dodnes neprekonaný najlepší slovenský film o päťdesiatych rokoch“. Baladický príbeh otca, ktorý ničí v mene mamonu svoje deti, je opäť obrazom doby drviacej ľudské charaktery. Zároveň však i oslavou tých nemnohých jednotlivcov, ktorí sa mu dokázali vzoprieť, hoci vedeli, že zaplatia najväčšiu cenu. Ako ďalší titul pripravoval Štefan Uher film o Jozefovi Tisovi – na čo však už nedošlo.

Neblahé účinky augusta

Augustové udalosti šesťdesiateho ôsmeho roku zásadne zasiahli aj do jeho života. Nové, ideologicky ,,čisté“ vedenie Slovenského filmu totiž okamžite zamietlo chystaný scenár. Jediné, čo mu dovolilo nakrúcať, bol detský film Keby som mal pušku, hoci na ňom pôvodne pracoval režisér Elo Havetta. Napriek tomu vzniklo dielo, ktoré si dodnes zachováva svoju hodnotu vyplývajúcu z Uhrovej schopnosti vidieť svet vojny detskými očami a pritom presne zachytiť atmosféru vtedajšieho dedinského života.

Ďalšie roky boli pre Štefana Uhra veľmi ťažké. Tvorivá cesta, ktorá mu priniesla mnohé úspechy, sa uzavrela a on pritom nebol vnútorne schopný pridať sa k normalizačným víťazom. Dospelo to tak ďaleko, že po odmietnutí scenáru filmu Horúčka, kde sa negatívne hodnotili udalosti roku 1968, začal mať dlhodobé zdravotné problémy. Tie sa odrazili na jeho zhoršujúcom sa psychickom stave, ktorý ho priviedol až k liečbe na psychiatrii.

Hoci Štefan Uher nikdy nedostal definitívne stop ako v tom čase Juraj Jakubisko a Elo Havetta, jeho filmy zo sedemdesiatych rokov jasne ukazujú, že v nich márne hľadal cesty úniku z neutešenej reality. V Javorovi a Juliane do sveta folklóru, v Penelope a v Kamarátkach do citového sveta žien. Plocho a nevýrazne vyzneli aj jeho diela o Slovenskom národnom povstaní a povojnovom období – Dolina, Veľký deň a veľká noc, Zlaté časy, Keby som mal dievča.

Zmena nastala až začiatkom osemdesiatych rokov, kedy sa atmosféra na Kolibe trochu uvolnila a vymenilo sa jej vedenie. Hoci i naďalej prechádzali všetky scenáre a filmy prísnou ideologickou kontrolou, Štefan Uher predsa len chytil druhý dych. Iba jeho najbližší však vedeli ako psychicky ťažko znáša celý proces vzniku filmu a musí byť stále pod kontrolou lekárov.

Vznikli tak filmy Kosenie jastrabej lúky – dodnes cenné zamyslenie nad generačnými vzťahmi a Pásla kone na betóne, kde sledoval tragikomický zápas mladej ženy o vlastné miesto v živote a jej boj s pretrvávajúcimi dedinskými tradíciami. Žena, tentoraz spisovateľka Božena Slančíková – Timrava, bola hrdinkou jeho filmu Šiesta veta, ktorý priniesol neidealizovaný obraz Slovenska konca devätnásteho storočia a jeho národne orientovanej inteligencie, ktorá často zotrvávala v rovine malicherných sporov a bola neschopná hlbšie porozumieť jednoduchým ľuďom.

Posledný film

Posledný Uhrov film Správca skanzenu mal premiéru v roku 1988. Je príbehom muža odchádzajúceho z mesta na dedinu, aby tu bilancoval svoj život. Bol prvým pokusom rehabilitovať generáciu, ktorá zlyhala v časoch normalizácie a potom už nedokázala nájsť v súkromí i v práci pevný cieľ. Na svoju dobu ideovo odvážny projekt bol však poznačený množstvom zásahov. Nakrúcanie bolo štyrikrát zastavené, scenár a výsledný film posudzovali lektori z Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska i z Vysokej školy politickej. Jeho pôvodne otvorená výpoveď tak postupne stratila adresné kontúry.

Mesiace napätá situácia okolo filmu znovu oslabila krehké Uhrovo zdravie. To bol aj dôvod, prečo sa po osemdesiatom deviatom roku už nezapojil do tvorby slovenskej kinematografie, hoci ho mladšia generácia uznávala ako svoj veľký vzor. Aktívne sa ale zúčastňoval na tvorbe novej filmovej legislatívy a pôsobil ako pedagóg. Pobytov v nemocniciach však pribúdalo a aj keď predsa len začal uvažovať o ďalšom filme, osud napokon rozhodol inak.

Štefan Uher 29. marca 1993 zomrel.

Nasledoval tak svojho dlhoročného verného priateľa a spolutvorcu najväčších úspechov Alfonza Bednára, ktorý tento svet opustil štyri roky pred ním.

Marcela KOSŤÁLOVÁ